Kopaničiarsky kroj môžeme zaradiť k horskému typu odevu. Moravské Kopanice patrili s okrajovým a najchudobnejším krajom Slovácka. Vďaka svojej izolovanosti a historickému vývoju územia osídľovaného v niekoľkých vlnách kolonizácie sa v kroji zachovalo viacero archaických prvkov, krojových súčiastok aj strihových konštrukcií a ozdobných prvkov, vrátane zachovania niektorých pôvodných techník zhotovenia krojových súčiastok.
Kopaničiarsky kroj si obliekali obyvatelia obcí Starý Hrozenkov, Vápenice, Vyškovec a Žítková. K oblasti Moravských kopaníc je niekedy tiež priraďovaná obec Lopeník, respektíve kopaničiarske usadlosti v okolí Lopeníka. Krojovo však spadá Lopeník k oblasti ľudového odevu obliekaného v Březovej. Kopaničiarsky kroj sami obyvatelia okolia Starého Hrozenkova nazývajú ako kopanický. V mnohých ohľadoch vykazuje príbuzné znaky s ľudovým odevom susedných obcí západného Slovenska.
Detský kroj
Deti boli po narodení oblečené do kartúnovej čiapočky a košieľky, zvyčajne prešitej zo starších krojových súčiastok matky alebo starších súrodencov. V lepšej košieľke a čiapočke, často vyšitej podobne ako kroj rodičov a zabalené do úvodnej plachty, niesla kmotra - krstná matka dieťa pokrstiť. Vo všedné dni nosili deti do 6 rokov jednoduchú, vpredu rozstrihnutú košeľu z hrubého konopného plátna. Dievčatká nosili namiesto košele rubáč z plisovanej dolnej časti a oplecka, prichytený jednou šnúrkou cez rameno, opäť vpredu rozstrihnutý. Košieľky sa šili dlhé, aby z nich deti čoskoro nevyrástli.
Šaty, zodpovedajúce pohlaviu ich nositeľa, so všetkými krojovými súčiastkami zhodnými s krojmi rodičov, dostávali deti až v čase, keď už chodili do školy. Školskú dochádzku začínali spravidla v novoušitej konopnej dlhej košeli, ktorá bola rovnaká pre chlapcov aj dievčatá. Josef Hofer, ktorý pôsobil v rokoch 1910 - 1920 ako katolícky kňaz v Starom Hrozenkove opísal problémy učiteľov, ktorí chceli pri nástupe detí do školy rozdeliť dievčatá a chlapcov. Vzhľadom na jednotné oblečenie sa pohlavie dieťaťa nedalo určiť, preto údajne používali učitelia jednoduchý trik: požiadali deti, aby sa vysmrkali do košele. Deti tak košeľu nadvihli a učitelia potom ľahko rozdelili dievčatká od chlapcov. Počas školskej dochádzky, spravidla až okolo desiateho roka, dostávali postupne deti podobné súčasti odevu, aký nosili ich rodičia.
Ženský kroj
Základnou súčasťou ženského odevu bol konopný rubáč - teda spodná košeľa pozostávajúca z dvoch kusov. Z tesne k trupu priliehajúceho oplečí (oplecka) a dolnej časti nariasenej až mechovite, ako ju popisuje Josef Klvaňa. Na rubáč sa obliekali rukávce prieramkového strihu s dlhým stánkom a dlhými rukávmi, nariasenými a vsadenými do manžiet - ljamčeků. Rukávce mali výšivku v typických tlmených farbách s prevažujúcou tmavočervenou až fialovou farbou na nárameniciach (prieramkoch), predných dieloch (dolu prsima), na vrapovanej časti rukávov pri manžetách (zber) a manžetách (ljamčekoch). Manžety ukončujúce dlhý rukáv, ktorý sa zvyčajne nepodkasával, nepribrali na rozdiel od krojov v ďalších oblastiach Slovácka čipkový volán kadrli.
Výnimočnou a starobylou súčiastkou kopaničářskeho kroja je zadná plisovaná sukňa zošitá s vestičkou (živôtikom) zvaná leknica. Najstaršie leknice, zvané na Kopaniciach tiež letnice, boli konopné, neskôr sa začali šiť aj z bavlneného plátna a dolná riasená časť zo vzorovaného piketu. Leknice boli tvorené dolnou riasenou časťou, ktorá nebola vpredu zošitá a pri hornom okraji husto za mokra navrapovaná. Vrap zaisťovala výšivka (zber) a pruhom ďalšej výšivky (ljamec) bola dolná časť spojená so živôtikom (životek).
Cez lęknicu sa priväzoval červený vlnený pás sukne ukončený červeno zelenými veľkými strapcami nazývanými gomba.
Ako posledný kus odevu si žena opásala úzku prednú sukňu - zásceru, ktorá mohla byť ku všedným príležitostiam z bielej alebo červenej kartúnovej potlače alebo modrotlače (prešporskej), prípadne záscera vyšívaná. Prešporská modrotlačová záscera bola zvyčajne prinášaná z Uhorska, kam sa chodilo na sezónne práce. Vzor bol urobený v bielej, žltej i zelenej farbe. K najhonosnejším záscerám patrili vyšívané biele, s vloženým priečnym pruhom, tzv. žilinské roboty. Ten bol tvorený prelamovanou čipkou s motívom pávov, predávanou podomovými obchodníkmi zo Slovenska.
Pri nepriaznivom počasí si prehadzovali ženy cez hlavu bielu plachtu - obrus. Obrus si prehodili cez hlavu, krížom preložili cez prsia a vzadu podvliekli pod vlneným pásom - sakom. Ako vrchnú súčasť ženského kroja si v chladnom počasí obliekali halenu, známu z mužského kroja, opásanú v páse opäť vlneným sakom. V zime si obliekali ženy krátky kožúšok zhodný výzdobou a strihom s mužskými kožúškami, avšak zdobený malými strapčekami vlny, zvanými kystky.
Na hlavu sa uväzovali, ako i v iných oblastiach, červené turecké šatky, tu nazývané ručník, uviazané pod bradou na babušu. Vydaté si šatku uväzovali na záušničky a pod šatku si najprv vkladali tzv. kontulu. Zvláštnou pokrývkou hlavy je u kopaničářskeho kroja čelenka. Vyšívaný úzky pruh uväzovaný v tyle je pozostatkom šatky. Tú si slobodné uväzovali po preložení priamo na vlasy, vydaté si obliekli najprv čepiec, z ktorého bola viditeľná iba zadná vyšívaná časť. Šatku nosili podľa správ Jozefa Klvaňa ženy veľmi sporadicky ešte okolo roku 1885. Najdlhšie sa udržala ako súčasť svadobného pentlení kopaničiarskych neviest.
Ako obutie sa dochovali v kopaničiarskom kroji krpce, do ktorých sa obúvali pletené vlnené ponožky s čiernym geometrickým vzorom preplety, Už na konci 19. storočia sa však nosili aj vysoké čižmičkové topánky/.
Kroj slobodných a vydatých
Kroj slobodných dievčat sa líšil len úpravou hlavy, ktorou bola pôvodne šatka. Slobodné dievčatá si kládli šatku preloženú na pomerne úzky pruh priamo na vlasy a uväzovali ju vzadu pod vlasami spletenými do vrkoča - lelika. Podľa popisu Jozefa Klvaňa si dievčatá zapletali vlasy do jedného vrkoča, ktorý bol ukončený zväzkom stužiek. Ženy si pod šatku uviazali najprv čepiec. V druhej polovici 19. storočia postupne nahrádzali šatku a čepiec, rovnako ako v ďalších oblastiach Slovácka, červené turecké šatky. Dievčatá si šatku viazali na babušu, vydaté na záušničky. Znakom vydatej ženy bola jelítkovitá obálenka zvaná kontula, ktorá sa vplietala do vlasov.
Mužský kroj
Muži si obliekali košeľu ozdobenú na prednom diely přednici (fajka), golieri (obojok) a okolo zápästia (ljamčeky) farebnou výšivkou s typickou prevládajúcou tmavočervenou farbou. Sviatočné košele mali rukávy navrapované a vsadené do manžety. Cez vrapy mali rovnako ako ženské rukávce vyšité zbery. Všedné košele šité z hrubšieho konopného plátna, mali konce rukávov voľné - bez manžiet. Kopaničářska košeľa je starého pravouhlého strihu, rukávy má ku stánku prišité dvojitým čiernym stinkom, pri krku sa zaväzuje na dva páry šnúrok. Slobodný si uvažoval iba jeden pár, ženatý oba páry šnúrok. Okolo prišitia rukávov sa z každej strany uplatnili až tri rady modrých najčastejšie však čiernych prúžkov zvaných mistry.
Kordulka - lajbrík z tmavomodrého až čierneho súkna je bohato farebne vyšívaná. Hlavným motívom, ktorý sa na veste uplatňuje, je tulipán a charakteristické sú tiež dva rady gombíkov na oboch predných dieloch.
V chladnejšom období sa cez ramená nosila prehodená halena z bieleho hrubého súkna so širokým golierom nazývaným hazucha. Hazucha bola v dolnej časti čierno lemovaná a na preložení goliera mala halena klopy s čiernymi výložkami a červeným zúbkovým lemovaním. V zime sa obliekal krátky hnedý kožuch zdobený aplikáciou červenej kože, cez ktorý sa ešte mohla prehodiť halena. Pri práci sa v zime nosili tiež vlnené rukavice pletené na forme.
U kopaničiarskeho kroja je možné stretnúť sa s nohavicami bielej farby z podomácky vyrobeného súkna hune, zdobenými modrým šnurovaním. Na Kopaniciach sa však rozšírili aj nohavice tmavomodré, ktoré sa začali nosiť v kombinácii s čižmami ešte pred koncom 19. storočia.
Klobúk - širáčěk je u kopanického kroje malý s guľatou strieškou, zdobený farebnými vlnenými strapčekami. Pôvodné klobúky boli väčšie s guľatou hlavou a širšou ohrnutou strieškou. V zime sa nosili čiapky / čepky / s vysokým lemom z čiernej barančiny. V medzivojnovom období sa stretávame tiež s mestskými klobúkmi so širokou rovnou strieškou.
Aj muži si obúvali krpce, do ktorých nosili vlnené pančuchy siahajúce do polovice lýtok. Pančuchy mali čierny geometrický vzor obdobne ako ženské, ale vzory oboch pohlaví sa odlišovali. K modrým nohaviciam, ktoré sú vývojovo mladšie, sa krpce nenosili. Už pred rokom 1900 sa začali obúvať vysoké čižmy.
Pracovný kroj
Kopaničiarsky pracovný kroj tvorili zvyčajne obnosené súčasti kroja sviatočného. Ženy si vždy obliekali všetky krojové súčasti, rubáčom počínajúc a záscerou končiac. Záscery k pracovnému kroju boli zvyčajne z jednoduchých potlačí. Ako pokrývka hlavy pri práci na poli sa v medzivojnovom období uplatnili miesto tureckých šatiek menšie potlačové alebo červené kašmírové šatky uviazané v tyle. Aj na Moravské Kopanice začali z dolniackych obcí prenikať pred rokom 1940 jupky, ktoré sa tu však obliekali skôr výnimočne a v kroji nezdomácneli. Muži si obliekali k práci v letnom období plátené gate traslavice z konopného plátna, s ostrapkanými dolnými okrajmi nohavíc. Pracovná košeľa mala zvyčajne nezdobené rukávy s voľným ukončením bez manžiet.
Obradný kroj
Ako obradný kroj so špecifickými krojovými súčiastkami môžeme na Moravských Kopaniciach popísať predovšetkým svadobný odev.
Rovnako, ako v iných lokalitách, dôležitá bola úprava hlavy nevesty. Pentlení, nazývané parta, nevesty a družičiek sa na Kopaniciach skladá z niekoľkých častí. Najprv sa vlasy v tyle upravili do vrkoča, ktorý sa obtočil okolo hlavy. Cez vrkoč sa do tyla upevnili pentle (stužky) splývajúce na chrbát, v hornej časti ešte preložené naprieč niekoľkými radmi stužiek obšitými patáčky (flitrami). Cez čelo sa ovíjala vyšívaná, naúzko zložená šatka, nad ktorou sa priväzovala parta - stuha pošitá perličkami a zrkadielkami. Na temeno hlavy sa priviazal k parte korunkovitý veniec doplnený zelenými rozmarínovými vetvičkami. Posledným znakom nevesty bola úvodnica (prosceradlo úvodnické), uprostred vyšitá a na koncoch zdobená strapcami či paličkovanú krajkou.
Obdobne upravenú hlavu ako nevesta mali na svadbe pôvodne aj družičky, len s tým rozdielom, že nenosili partu. Už po roku 1900 družičky začali miesto zložitého pentlení nosiť venček z textilných kvietkov posadený na čele.
Ženíchov kroj sa líšil od sviatočného len voničkou na klobúku zvanou péro. Postupne sa vonička presunula z klobúka na ľavú stranu lajbríku - vesty. Podobnú voničku ako ženích nosili tiež družbovia, ktorí ju dostávali na svadbe od družičiek. Ženíchovi ju pripínala na klobúk nevesta.
Použité zdroje:
GABRHELOVÁ, T. 2013. Archaické prvky v lidovém oděvu z oblasti Moravských Kopanic. In Folia ethnographica 47/1. Brno: Moravské zemské muzeum Brno, 2013, s. 53–64.
Historie kopanického kroje. [online] Dostupné na: http://www.cecera.cz/index.php?lan=cz&page=krojHOFER, J. 1940. Život na starohrozenkovských Kopanicích. Narození kopaničářských dětí. Lidová tvorba r. 1, duben – květen 1940, č. 3–4, s. 4–7.
HOFER, J. 1940. Život na starohrozenkovských Kopanicích. O oděvu dětí. Lidová tvorba r. 1, červenec - srpen 1940, č. 6–7, s. 10–11.
KLVAŇA, J. 1923. Kroj kopaničářský. In Moravské Slovensko I, II. Praha: Národopisná společnost českoslovanská, 1923, s. 206–211.
Kopaničářský kroj. In BROUČEK, S. a JEŘÁBEK, R. eds. 2007. Lidová kultura. Národopisná encyklopedie Čech, Moravy a Slezska. Praha: Etnologický ústav AV ČR, v.v.i., Ústav evropské etnologie FF MU v Brně, 2007, s. 394–395. ISBN 978-80-204-1450-2.
