Digitálna mapa Tradičnej kultúry

Tanečný folklór Myjavskej oblasti

Ľudový tanec bol v minulosti prirodzenou súčasťou života obyvateľstva myjavského regiónu. Prenášal sa priamo medzi generáciami. Osvojovanie si tancov prebiehalo pri všetkých tanečných príležitostiach viazaných na rodinný a kalendárny obradový folklór, ako aj pri bežných a príležitostných tanečných zábavách a niektorých pracovných príležitostiach. Tanečníci sa učili tancovať prirodzene odpozorovaním tanca od druhých. Tanečné tradície myjavského regiónu sa tak prenášali z najstarších čias osídlenia regiónu a postupne sa vyvíjali. Ľudový tanec je synkretickým umením, pretože je bezprostredne spojený najmä s prejavmi hudobného folklóru, ale i s obyčajami, hrami, ľudovým divadlom, ľudovým odevom a etikou. Preto sa nevyvíjal samostatne, ale spoločne s ďalšími prvkami ľudovej kultúry, ktoré sa navzájom ovplyvňovali. Vznik a rozšírenie tanečných tradícií určovali aj geografické podmienky a historický vývoj regiónu.

VÝVIN ĽUDOVÝCH TANCOV MYJAVSKÉHO REGIÓNU

Doklady o tancoch z najstaršieho obdobia osídlenia regiónu sa priamo nedochovali, ale je možné ich dedukovať z písomných záznamov pochádzajúcich z neskoršieho obdobia a tiež z hudobných zákonitostí vývinu sprievodných ľudových piesní k tancom a ľudového odevu. Keďže centrálna časť myjavského regiónu bola osídlená až v priebehu 16. storočia, typy najstarších kruhových a reťazových foriem tancov (kolesá a priestorové formy chorovodov) sa v regióne nevyskytovali. V tomto období sa už v strednej Európe šírili vývojovo novšie párové tance, takže najstaršie reťazové kruhové a radové formy tancov v tanečných tradíciách myjavského regiónu nenachádzame a vyskytujú sa len v detských hrách. Práve tanečné piesne najlepšie udávajú historické obdobie, v ktorom mohli vzniknúť k nim sa viažuce tance určitého typu. Podľa toho v najstaršom období od začiatkov osídľovania myjavského regiónu až do 18. storočia bola na väčšine územia rozšírená najstaršia vrstva tancov. Boli to párové krútivé tance starého štýlu v miernom tempe (typu starobapská) a v rýchlom tempe s typickými dvíhanými motívmi (typu hustí), ktoré však nemali, či nemuseli mať, svoje konkrétne pomenovanie. Tie dostávali až v neskoršom období na odlíšenie od nových tancov.

Z mužských tancov je to predovšetkým odzemek, ktorý do regiónu postupne prenikol po karpatskom oblúku vďaka valaskej kolonizácii doznievajúcej v 16. storočí. Na obdobnom melodickom odzemkovom nápeve sú založené aj napodobovacie tance šečkárski, šusterskí, cepoví a tanečná hra na zbojníka. K týmto typom tancov sa zachovali a dodnes sa viažu vývojovo najstaršie typy tanečných piesní.

Tanečné tradície kon. 18. a zač. 19. storočia boli výrazne ovplyvnené zmenami v habsburskej monarchii. Predovšetkým na základe uznesenia Uhorského snemu z roku 1715 o budovaní stálej armády sa začalo najímať do vojska za peniaze na určitý čas – tzv. verbovať. Z formy najímania žoldnierov sa v 18. storočí vyvinula svojrázna forma vábenia a nahovárania mladých mužov do armády. Oficiálne sa verbovalo uzavretím námezdnej zmluvy, čo vykonávali osobitne splnomocnení dôstojníci, obyčajne husári. Verbovanie sa konalo na všetkých miestach, kde sa zdržoval veľký počet ľudí, na jarmokoch, na cirkevných slávnostiach, ale najmä v krčmách. Verbovači museli byť predovšetkým dobrí tanečníci, pretože práve ich tanečné schopnosti a nová temperamentná hudba a tanec si získali obdiv mládencov. Za predbežný súhlas sa považovalo podanie ruky verbovačovi aj počas tanca, vypitie si s ním a položenie čákova – vojenského klobúka na hlavu zverbovaného. Stačil však i jeden z týchto úkonov. K tancu s prislúchajúcim pomenovaním verbunk im hrávali vojenské i najaté cigánske kapely, ktoré šírili nové, tzv. novouhorské verbunkové melódie. Je teda len prirodzené, že takýmto spôsobom prišlo na celom Slovensku vo veľkej miere k ovplyvňovaniu domácich tanečných tradícií tancom uhorských verbovačov. Tanec verbunk sa v myjavskom regióne nezachoval v kruhovej povelovej forme, ako v iných regiónoch Slovenska. Tancoval sa skôr ako sólové cifrovanie tanečníkov pred párovým tancom. Prípadne sa dochovali záznamy o tanci vo dvojici - verbunk s kamarátom, ktorý bol neskôr ako rozlúčka pred odchodom na povinnú vojenskú službu. Z čias verbovania však pochádza i tancovanie s rukami založenými za chrbtom, ako pozostatok obavy mládencov, aby ich pri tancovaní verbovači nechytili za ruku na znak súhlasu so zverbovaním. Verbunková inštrumentálna hudba pre svoju veľkú popularitu poznačila hudobný vývoj v celom Rakúsko-Uhorsku. Od konca 18. storočia a v celej prvej polovici 19. storočia veľmi podstatne ovplyvnila hudobné myslenie svojej doby (najmä bodkovaný rytmus). Po skončení verbovačiek tanec verbunk stratil svoju pôvodnú funkciu, no pre jeho obľúbenosť ho hrali a tancovali i naďalej pri rôznych príležitostiach.

V druhej polovici 19. storočia ovplyvňoval tanečné tradície aj párový tanec čardáš, ktorý sa stal národným spoločenským tancom uhorského meštianstva. Nový hudobný a tiež tanečný štýl, ktorý verbovačky prinášali, sa postupne šíril a udomácnil aj vďaka národno-obrodeneckým snahám uhorského meštianstva, ktoré vyvrcholili rakúsko-uhorským vyrovnaním v roku 1867 - 68. Prejavilo sa to najmä v snahe o zjednotenie a zvýraznenie „národného“ (uhorského) aj v oblasti tanca, v podobe nového národného tanca – čardáš. Novovznikajúci tanec uhorskej šľachty prebral z verbunku veľa melodicko-rytmických prvkov a vychádzal zo starších krútivých tancov. Podľa tvrdenia maďarských hudobných teoretikov vznikol čardáš hlavne z obavy, aby sa v Uhorsku neudomácnili cudzie tance, ako walzer, polka, cottilion či kontratanec. Postupne sa tak rozšíril z dvora aj medzi nižšie vrstvy obyvateľstva. Hlavným jeho znakom bola dvojtempovosť, v zjednodušenej podobe sa skladal z pomalej časti (lassú csárdás) s charakteristickou dvojkročkou a rýchlej časti (fris csárdás) s párovým krútením. Vďaka výraznej podobnosti v základných tanečných motívoch so staršími typmi krútivých tancov vo veľkej miere ovplyvňoval pôvodné domáce tanečné tradície celého Horného Uhorska. Odzrkadlilo sa to rozmachom tzv. novouhorského hudobného štýlu vo všetkých regiónoch Slovenska. V tomto období sa aj na územie myjavského regiónu rozšíril tanec čardáš. Vďaka hudobnému sprievodu (duvaj) v prvej pomalšej časti, ktorá bola hudobne totožná s mužským verbunkom, začali aj pomalšiu časť čardášu nazývať verbunk (lassu csardasz). V tejto časti sa tancovala verbunková dvojkročka v rôznych variantoch. Rýchla časť tanca čardáš ostala v podstate starým krútivým tancom, ktorý len pribral nové pomenovanie čardáš a muzikanti k nemu začali hrávať aj nové novouhorské melódie. V monografii Myjava z roku 1911 je však zmienka o tom, že tanečníci odlišovali novší spôsob tancovania v čardáši.

V priebehu 18. a 19. storočia sa teda pri tanečných príležitostiach tancovali tance starého štýlu v miernom tempe (neskôr názov starobapská, slovenčina...), tance v rýchlom tempe (neskôr názov slovenčina, hustí...) a tance nového – novouhorského štýlu v miernom tempe (verbunk) a v rýchlom tempe (čardáš). Vyskytovali sa pod rôznymi miestnymi názvami a niektoré dnes zaužívané názvy pribrali najmä staršie tance až v 20. storočí.

V období druhej polovice 19. storočia a zač. 20. storočia sa medzi ľudom vo vidieckom prostredí šírili aj mladšie tance stredo- a západoeurópskeho pôvodu, ako boli polka, mazurka, valčík, sotiš a rôzne strofické tance od nich odvodené. Boli to v podstate spoločenské tance, ktoré postupne prenikli do ľudového prostredia a postupne folklorizovali. Prenikali najmä z mestského prostredia Myjavy, kam ich učni a tovariši priniesli zo svojich vandroviek. Polka a mazurka sa rozšírili ešte v priebehu 2. pol 19. storočia a valčík prenikol na Myjavsko približne od prvej svetovej vojny.

90. roky 19. storočia boli typické predovšetkým masovým vysťahovalectvom do Ameriky, Kanady či do západnej Európy (Francúzsko). Niektorí z emigrantov sa vrátili po čase späť domov. Aj vďaka tomu sa mladšie typy tancov spolu s mestským oblečením, najmä u mužov, rýchlo šírili do vidieckeho prostredia. Prelom vo vývine tanečných tradícií v myjavskom regióne bolo práve obdobie prvej a druhej svetovej vojny a roky medzi nimi. Život v myjavskom regióne sa začal meniť. Remeselné dielne začali vytláčať veľké fabriky, ktoré ovplyvňovali každodenný život. Ženy sa postupne, najmä v mestečkách, začali tzv. „prezliekat“ do mestských šiat. Počas medzivojnového obdobia začali aj do vidieckeho prostredia prenikať populárne spoločenské a moderné tance, ako bolo tango, šimi, či vanstep. Hrávali ich miestne kapely pri bežných i rodinných tanečných príležitostiach, pričom ich zaraďovali do tanečného repertoáru spolu s tradičnými staršími tancami, ako boli verbunk či čardáš. Čoraz obľúbenejšími sa stávali polka a valčík, no na zábavách, ktoré organizovali študenti, sa začali objavovať aj tance ako anglický valčík a foxtrot.

Roky po druhej svetovej vojne boli obdobím nástupu hospodárskeho pokroku, postupnej modernizácie a zároveň aj globalizácie. Poloha myjavského regiónu, vzdialená od hlavných dopravných tepien, zapríčinila jeho oneskorený hospodársky rozvoj a dlhšie udržanie zaužívaných tradícií. K tomu prispelo i samotné kopaničiarske osídlenie regiónu. V povojnových rokoch sa však i toto začína pretvárať, kopanice zjednocovať a vytvárať spoločné obce. V krátkom čase po druhej svetovej vojne sa mnohé mladé dievčatá aj z kopaníc zvyčajne po svadbe „prezliekli“ do mestských šiat. Iba staršie ročníky žien svoje zvyky v obliekaní nezmenili.

Do tanečného repertoáru prenikli aj ďalšie módne tance, ako foxtrot, bugi-bugi, rokenrol, v neskoršom období letkis a iné, ktoré sa začlenili do zaužívaného tanečného repertoáru. V 60. rokoch pribúdajú aj ďalšie módne tance, ako šarleston, blus, džajf, čača, rumba, samba, ktoré boli rozširované najmä tanečnými kurzami. Vďaka meniacemu sa tanečnému repertoáru zmenilo sa i obsadenie ľudových hudieb. Tie priberali ďalšie nástroje ako napr. harmoniku a saxofón, neskoršie ich nahradili elektronické nástroje v kombinácii s bicími a fúkacími nástrojmi, až napokon postačila reprodukovaná hudba. Zmenil sa teda i pomer ľudových tancov k novým módnym tancom, pričom do dnešnej doby sa v tanečnom repertoári pri tanečných zábavách z ľudových tancov vyskytujú polka, valčík a čardáš. Ak pri zábave hrá miestna živá kapela, strieda tanečné kolo moderných tancov, kolo zložené z valčíka, polky, tanga, niekedy krátkeho verbunku a v závere ako vyvrcholenie zahrá čardáš. Potom opäť nasleduje kolo moderných tancov. Nástrojové obsadenie kapiel je zväčša klavír – syntetizátor a bicie nástroje, niekedy klarinet, saxofón alebo trubka. Keďže prirodzené učenie sa ľudových tancov od starších generácií postupne zaniklo, verbunk a čardáš tancuje každý tanečník ako vie.

V povojnových rokoch prichádza na Slovensku a tiež i na Myjavsku k rozvoju folklorizmu. V Turej Lúke sa začalo formovať folklórne dianie v rokov 1947 – 48, kedy tu ešte existovalo Združenie evanjelickej mládeže. Tu pani farárka Milada Valachová nacvičila so štyrmi pármi pásmo Moravská beseda. Roku 1949 začal s mládežou nacvičovať Pavol Mordia turolúcke tance a po čase nazvali tento súbor menom Kýčer.

V tom čase bola už Slovenská armatúrka Myjava hlavným zamestnávateľom celého regiónu, kde pracovali i mnohí tanečníci z Kýčeru. Tí sa začali stretávať po zmene v šatni nástrojárov, kde sa s kolegami zabávali a neskôr ich začali učiť i tancovať. Z tejto skupinky mladých ľudí sa postupne v roku 1955 vyformoval folklórny súbor Kopaničiar.

Neskôr, v roku 1966 vznikol aj v južnej časti regiónu v Brezovej pod Bradlom pri Brezovských pružinárňach a strojárňach ďalší folklórny kolektív, ktorý dostal názov Brezová.

Staršie typy ľudových tancov sa tak stali hlavným prostriedkom na zábavu a trávenie voľného času mládeže i dospelých vo folklórnych kolektívoch. Učia sa ich tanečníci na nácvikoch a tak tieto tance žijú svoj druhý život vo forme scénickej prezentácie na javiskách. V posledných rokoch sa opäť dostávajú do tanečného repertoáru ľudových zábav organizovaných pri určitých špecifických príležitostiach, tanečných domoch a iných podujatiach.

Tanečný repertoár

Tance starého štýlu:

Krútivé tance: starobapská, ďupkaná, uklakovaná, hustý, slovenčina

Mužské tance: odzemek, žabák, šečkársky, šusterský, cepíkový, širákový, na zbojníka

Tanečné hry: káčerový, podkúvanie žien

Tance nového (novouhorského) štýlu:

Krútivé tance: verbunk, čardáš

Mužské tance: verbunk

Folklorizované spoločenské tance:

Základné folklorizované spoločenské tance: polka, valčík, mazurka, sotiš, tango

Strofické tance: pleskaná, kadlecká, hrozená, židovská, kalamajka, neborácka, japonská, kukaná

Tanečné hry: stoličková, zrkadlová, metlový, ručníčkový, čunkový

Starobapská, slovenčina, ďupkaná

Tanec, ktorý mal pomenovanie aj slovenčina patrí medzi najstaršie tance myjavského regiónu a je párovým tancom prechádzkovo-krútivého rázu v miernom tempe. Názov tanca nasvedčuje tomu, že tanec naozaj patrí medzi staršiu vrstvu krútivých tancov, ktoré sa aj v iných regiónoch Slovenska vyznačujú pomerne rozšírenými názvami odzrkadľujúcimi staršie vývojové súvislosti. Tancoval sa pri všetkých tanečných príležitostiach, ale okrem zábavnej funkcie mal aj funkciu obradovú. Na zábavách alebo iných sviatočných príležitostiach to bol obradový tanec richtára alebo mládeneckého richtára. Na tradičnej svadbe bol obradovým tancom starého svata so širokou. Postupne však tanec stratil svoj obradový význam a v medzivojnovom období už prestával byť súčasťou tanečného repertoáru bežných tanečných zábav. Dlhšie pretrval na svadobných tanečných príležitostiach. Starobapská bola v skúmanom období považovaná už za tanec staršej generácie.

Hudobný sprievod úzko súvisí s charakterom pohybu v tanci. Pre tanec starobapská je typický smyk kontier a basy, ktoré sa tu pri iných tancoch nevyskytujú.

Pri tanci starobapská sa používa smyk sláčikom – tzv. duvaj-duvaj alebo dvojitý duvaj so zvýrazneným akcentom na druhej a štvrtej osminovej dobe, čomu zodpovedá aj tanečný pohyb.

Začínal vždy predspevom tanečníka alebo slovným rozkazom pred muzikou. Po ňom nasledovalo roztancovanie – vodenie partnerky po priestore, ľubovoľne striedané s ďalšími dvoma časťami tanca – párovým krútením a samostatným cifrovaním tanečníkov. Tanec nie je motivicky veľmi zložitý. V podstate je založený na základnom tanečnom motíve a jeho variantoch. Základným tanečným motívom je chôdza v perovaní váhou v otvorenom držaní po priestore ako aj v zatvorenom držaní v párovom krútení spojenom s podvrtkami ženy. Pri cifrovaní tanečníkov, sa žena samostatne vrtí a tanečník ju obchádza dookola základným alebo poskočným motívom sprevádzaným potleskami. Toto improvizovanie malo kedysi ráz akejsi tanečnej hry a prekárania sa. Partneri si navzájom unikali po priestore medzi ostatnými tanečníkmi a následne sa znova stretli a pokračovali v tanci, čo bolo typickou časťou improvizácie v starých krútivých tancoch aj v iných regiónoch.

Pod týmito viacerými pomenovaniami existoval jeden typ rýchleho krútivého párového tanca improvizačného charakteru, v dvojštvrťovom takte (MM = 180 – 220). Je v podstate tancom starého štýlu, ktorý v neskoršom období pribral pomenovanie slovenčina, slovenská a novšie dodnes zaužívané pomenovanie čardáš. V období, keď tanec vznikal, nemusel mať žiadne svoje pomenovanie. Pre rýchlejšie tempo tancovania niekedy rozkázali tanečníci „Huščí!“, čo označovalo hustejšie, čiže rýchlejšie tempo tanca a z čoho pochádza i charakteristický názov hustí. Názov slovenčina alebo slovenská sa používal nielen pre tanec pomalého, ale i rýchleho tempa na odlíšenie od novouhorských tancov.

Tanec mal všetky základné časti, ktoré sú typické pre priebeh krútivých tancov starého štýlu. Po predspeve, či rozkázaní tanečníka pred muzikou a jeho krátkom zacifrovaní, nasledovalo zavolanie partnerky do tanca. Tá sa pred ním zavrtela a tanečník ďalej samostatne cifroval. Potom nasledovalo spoločné zakrútenie partnerov, dvíhané vyhadzované motívy a samostatné cifrovanie, čo sa viac ráz opakovalo. Pri samostatnom cifrovaní sa dievča zväčša vrtelo a chlapec cifroval a tlieskal. Krútenie v páre, dvíhané motívy a cifrovanie sa ľubovoľne striedalo, pokiaľ hrala muzika. Dvíhané motívy tancovali prirodzene predovšetkým mladší tanečníci a u starších sa v tanci nemuseli vyskytovať. Informátori spomínajú dvíhané tanečné motívy tzv. na koleno, na pleco, na kúbi, cez ruku, prez hlavu.

Uklakovaná (uklakovaný čardáš) je párovým improvizačným tancom vychádzajúcim z tancov starého štýlu, no neskôr patriacim do skupiny uklakovaných čardášov. Tancuje sa v stredne rýchlom tempe v dvojštvrťovom takte. V minulosti to bol, zrejme, samostatný tanec a ešte do 70. rokov 20. st. starší muzikanti rozlišovali piesne k tancu uklakovaná a k rýchlejšiemu čardášu. Tanec sa teda tancoval hlavne na typické trojtaktové melódie, zodpovedajúce motívu ukľakovania, v ktorých jedna fráza bola zložená z troch taktov. Neskôr sa však tancoval aj na akékoľvek čardášové melódie a splynul s tancom čardáš (uklakovaný čardáš).

Názov tanca súvisí so základným charakteristickým tanečným motívom – ukľakovaním, čo je vlastne podrep súčasne na prednoženej a zanoženej dolnej končatine. Päta zanoženej sa pritom podľa hĺbky podrepu môže aj nemusí zdvihnúť od zeme.

Priebeh tanca je typický pre staré krútivé tance a podobný tancu hustí, len miesto vyhadzovaných motívov tanečníci tancovali uklakované. Tanec začína predspevom alebo rozkázaním pred muzikou, po ktorom nasleduje privolanie partnerky. Ďalšie časti tanca, ako tancovanie uklakovanej v páre, párové krútenie a samostatné cifrovanie tanečníkov, sa následne ľubovoľne striedajú. Držania partnerov sú rôzne, no najviac sa uplatňuje držanie za predpažené ruky v postavení čelnom, zatvorené držanie, no i bočné otvorené držanie. Tanečný motív ukľakovania je charakteristický trojtaktovým trvaním a lokálne príznačným rytmom. V prípade iného počtu taktov vo fráze je však zachované trojtaktové trvanie a tanečníci tancujú motív aj cez hudobnú frázu.

Zaujímavou časťou uklakovanej je kolenoví. Nie je samostatným tancom, ale skôr akýmsi prestížnym výkonom tanečníka. Existuje v sólovej podobe, ale i v párovom tanci. Tanečník v ňom vychádza z variantov bočných ukľakovaných motívov, pri ktorých má kolená natočené do strany. Za nimi zapája kolenové motívy, pri ktorých sa v hlbokých ukľaknutiach striedavo dotýka, ba až udiera, kolenami o zem. Práve toto hlasné udieranie považovali niektorí za najlepší tanečný výkon. Umením bolo, aj keď tanečník zišiel kolenom len tesne nad zem, čo je fyzicky náročnejšie, no menej zdraviu škodlivé. Pri tancovaní v páre sa tanečník drží partnerky v páse a ona má ruky položené na jeho ramenách, alebo sa držia za ruky v predpažení. Žena robí tie isté tanečné motívy ako muž, ale oveľa menšie, len v miernom podrepe.

Verbunk je tanec improvizačného charakteru, mierne rýchleho tempa v dvojštvrťovom takte a niekedy i štvorštvrťovom takte. Na myjavských kopaniciach sa vyskytuje verbunk v dvoch formách – ako mužské cifrovanie pred muzikou a ako párový improvizačný tanec. Párový improvizačný tanec, ktorý sa nazýva verbunk, je vlastne skôr prvá časť dvojtempového čardášu v miernom tempe.

Tanec párový verbunk svojím priebehom a tanečnou motivikou v podstate vychádza z rýchleho krútivého tanca starého štýlu, len sa tancuje v pomalšom tempe. Pribral však nový nosný tanečný motív – čardášovú dvojkročku. Tá vychádza z hudobnej štruktúry novouhorských verbunkových piesní, ktoré sú charakteristické zväčša párnym počtom taktov, na rozdiel od starších piesní k starým krútivým tancom. Takže motív dvojkročky presne zodpovedá hudobnému podkladu. Netancujú sa tu však vyhadzované motívy, čo je prirodzené, keďže tempo tanca je pomalšie.

Párový verbunk väčšinou nasledoval po mužskom cifrovaní. To už zač. 20. storočia nebolo považované za samostatný tanec, ale skôr za predtancovanie (cifrovanie) pred tancovaním v páre, čo je pozostatok z typického priebehu starých krútivých tancov.

V úvode párového tanca sa vyskytovala spomínaná typická čardášová dvojkročka v rôznych variantoch. Počas ďalšieho priebehu tanca obaja tanečníci voľne striedali nahadzované, vykopávané, hybké a zrážané motívy v rôznych párových držaniach. Držali sa za obidve ruky v predpažení dolu alebo v širokom voľnom upažení až do výšky ramien. Držanie bolo však veľmi rôznorodé a ľubovoľné, od otvoreného bočného cez čardášové čelné, až po držanie za ruky (jednu alebo dve). Žena pritom v tanečných motívoch nasledovala partnera. Niektoré z motívov tancovali spoločne, ale žena ich robila v menšom rozsahu. Väčšinou párový verbunk plynulo prešiel do čardášu zrýchlením tempa a zmenou metrorytmického pulzu na základe zmeny smyku sláku z duvaju na es-tam. Tanečníci v rýchlom tempe používali zväčša tie isté tanečné motívy, ktoré v pomalšom tempe uplatňovali aj vo verbunku.

Je to mužský tanec starého štýlu pastierskeho (valaského) pôvodu. Na Myjavsku sa tancoval skôr ako sólový tanec alebo vo dvojici, nie skupinovo ako v iných regiónoch Slovenska. Tanec bol rozšírený hlavne v strednej a západnej časti územia regiónu. Tancoval sa hlavne jeden odzemkový motív - striedavé prednožovanie dolnej končatiny v hlbokom drepe, pričom sa päta opierala o zem. Mládenci takto dokazovali svoju prestíž a šikovnosť v odzemkových tanečných motívoch, tancovali naraz i viacerí voľne v priestore najmä o to, kto dlhšie vydrží.

Mužský tanec starého štýlu, pri ktorom tanečníci napodobňujú skákanie a kŕkanie žiab prostredníctvom fyzicky náročných tanečných motívov, najmä skokov v hlbokom drepe. Žabáci, ako ich ľudovo nazývajú, takto najprv poskakujú na typickú pieseň v zástupe a neskôr i každý sám a pretekajú sa v obratnosti. Prípadne skáču vo dvojiciach, tak, že sú k sebe otočení chrbtami a držia sa zachytení za lakte. Ďalšou obmenou sú skoky v podpore ležmo, kedy sa tanečníci súčasne odrážajú a dopadajú na ruky a nohy. V tomto tanečnom motíve sa rôznymi spôsobmi podliezajú a nadliezajú, dokonca niekedy skáču aj dvaja na sebe. Tanec sa tancoval hlavne na svadbách a prípadný erotický podtón mal v rámci svadobného veselia plodonosnú magickú funkciu.

Je ďalší z mužských zábavných a súťaživých tancov starého štýlu, ktorý sa tancoval sólovo i v skupine. Má napodobovací charakter. Tanečníci v ňom znázorňujú rezanie sečky, čiže krmiva pre dobytok na sečkovici. Tanečné motívy sa tancujú v stoji alebo v podpore ležmo.

Je mužský sólový napodobovací tanec starého štýlu, pri ktorom tanečník znázorňoval tanečnými pohybmi úkony spojené s výrobou čižiem. Tancoval sa na typickú odzemkovú melódiu, ktorá spadá práve medzi staršie typy piesní.

Túto tanečnú hru hrajú vždy traja tanečníci natočení rovnakým smerom vedľa seba. Princípom hry je snaha dvoch krajných tanečníkov o zhodenie klobúka z hlavy stojaceho v strede. Stredný tanečník ich striedavo jednou rukou udiera do dlaní, ktorou si chránia líce a po tomto signáli sa snažia zhodiť klobúk bez toho, aby sa naňho pozreli.

Je to mužská súťaživá tanečná hra. Hrávali sa ju svadobčania na druhý svadobný deň alebo sa tancoval aj pri niektorých iných príležitostiach. Ide o hru s klobúkmi – širákmi a o to, kto najdlhšie vydrží prekladať si klobúky z hlavy na hlavu a nespadne mu, pričom hudba zrýchľuje tempo.

Je improvizačný tanec šikovnosti s využitím náradia, akým sú cepy. Tanečníci pri ňom rôznymi spôsobmi preskakujú, skáču, či cifrujú ponad krútiace sa bunkoše cepov. Záležalo od šikovnosti tanečníka, ako dlho vydržal tancovať alebo či zvládol tancovať aj ponad dva naraz sa krútiace cepy.

Polka, valčík, mazurka, sotiš a neskôr i tango – tieto typy základných folklorizovaných spoločenských tancov sa šírili z mestského prostredia, odkiaľ ich prinášali v priebehu 19. a 20. storočia. Rýchlo sa udomácnili, ovplyvnili a novelizovali aj tanečný repertoár kopaničiarskych zábav.

Strofický folklorizovaný spoločenský tanec, kde v prvej časti tanca sa tancuje polka zväčša v kruhu a v druhej časti zaužívaná forma tlieskania rukami a plieskania o stehná.

Strofický folklorizovaný spoločenský tanec, v ktorom v prvej časti sa tancoval základný polkový motív a v druhej časti napodobňovali úkony spojené s tkaním plátna (náznaky pohybov člnka tkacieho stavu). Kadlec (kadlic) v myjavskom nárečí znamená tkáč.

Strofický folklorizovaný spoločenský tanec, v ktorom prvú časť tvorila polka a v druhej nasledovalo vzájomné hrozenie tanečníkov.

V tomto strofickom tanci je okrem polky tancovanej po kruhu hlavným nosným motívom vzájomné klaňanie sa partnerov, ktorým parodujú niekdajšie dvorské tance. Pri hlbokej poklone sa zároveň snažia tanečníci susedného tanečníka udrieť a sotiť zadkom.

Aj v prípade tanca kalamajka ide o strofický tanec, v ktorom prvú časť tvorí polka tancovaná voľne po priestore. V druhej časti tanečné páry tancujú motív, v ktorom sa vyskytuje trojdup a vzájomné klepkanie pätami.

Tanec sotiš je pôvodom zo Škótska. Jeho najhranejším hudobným podkladom je rozšírená, polke podobná pieseň v 2/4 takte s incipitom „Keď som chodil do školy...“. Bol to jeden zo strofických tancov, ktorý sa najčastejšie tancoval na tanečných zábavách. V prvej časti sa tancovala jednoduchá polka alebo cvalový tanečný motív. V druhej časti bola kroková motivická väzba s vykopávaním nôh a zakrútením partnerov alebo i podvrtením partnerky.

Strofický folklorizovaný spoločenský tanec, ktorý mal pevnú trojicovú formu, tancoval ho vždy jeden muž s dvomi ženami. Odtiaľ pochádza aj názov neborácka: muž s dvoma ženami je neborák.

Je to strofický tanec známy na celom západnom Slovensku, kde sa vyskytuje aj pod názvom čerešničky (podľa piesne „Zasadil som čerešničku“). Je to tanec, ktorý svojou formou vychádza z dvorských štvoriliek, a preto ho tancujú vždy dva páry, teda štyria tanečníci. V prvej časti tanca sa väčšinou robia rôzne varianty motívu s prednožovaním dolnej končatiny, v druhej časti nasleduje krútenie, či už celej štvorice alebo samostatných párov.

Strofický folklorizovaný spoločenský tanec je v priebehu tanca veľmi podobný mazurke v pevnej forme, ktorá sa prestala tancovať oveľa skôr. Jej zaužívaný priebeh sa začal tancovať na 2/4 melódiu. Tak ako v mazurke, aj tu stoja partneri za sebou (muž stojí za ženou) a držia sa za vzpažené a mierne pokrčené ruky. Postupujú vpred po kruhu dvomi prísunnými krokmi vpravo a vľavo. V druhej časti tanca na seba nakúkajú tak, že sa žena obracia vzad k mužovi. Od toho pochádza aj názov tanca kukaná („kukat“ – pozerať sa).

Je to tanečná hra s výberom partnera, pri ktorej tanečné páry stoja po obvode kruhu pochytané za ruky. V strede kruhu tancuje jeden z tanečníkov, ktorý znázorňuje káčera a počas svojho tanca si vyberá tanečnicu. Keď tanečník trikrát silno zatlieska, musia sa všetky tanečnice vrtieť na mieste. Káčer vtom priskočí k vyhliadnutému dievčaťu. Hudba začne hrať predošlú melódiu v rýchlom tempe a páry začnú tancovať, krútia sa alebo cifrujú ako pri rýchlom krútivom tanci starého štýlu. Chlapec, ktorému sa nepodarí uchytiť tanečnicu, stáva sa káčerom a hra pokračuje od začiatku.

Podkúvanje žien bolo na myjavských kopaniciach jednou z typických zábavno-tanečných hier počas druhého svadobného dňa. Pri podkúvaní sa niektorý z mužov prezliekol za kováča a znázorňoval pribíjanie podkovičiek na ženské čižmy. Ženy sa pritom vzpierali a nechceli sa dať podkuť. Hudba počas toho hrá melódiu „Ked si ti kováč“ v pomalom tempe starobapskej. Keď ženu už podkujú, niekedy hudba začne hrať tú istú melódiu v rýchlom tempe a prítomní muži na záver ženu za odmenu vytancujú.

Obľúbenými tancami hlavne v druhý svadobný deň boli tiež tanečné hry s výberom partnera - stoličková, zrkadlová, metlový, ručníčkový, čunkový. Pomenované boli zväčša podľa predmetu s ktorým s tancovalo a ktorý si tanečníci pri tanci postupne menili. Hudobným základom boli v priebehu 20. storočia polky a valčíky.

Tanečný folklór Myjavskej oblasti

Tanečný repertoár

Použité zdroje: